"Dôraz kladený na moment prišiel aj s predvedením piesne Tak sa stále pýtam z pripravovaného nového albumu v podaní jemnocitne znejúcej Ivany Mer." • vecernik.sk

HRANA O MILOSŤ NESTOJÍ
Niečo ako hudobnú mandalu, spirituálny obraz v prevedení hudobníkov, ponúkli predvčerom v Starej tržnici muzikanti a výtvarník zoskupení v projekte Hrana.
Autor: Matúš Német

---

Pred samotným koncertom sa fanúšikovia vyhranenej hudby postupne „usádzali“ do priestoru, ktorý dávkoval svojimi beatmi hiphopový predskokan Prezident Lourajder & Dj Emil. Netradičný výber nerockového interpreta zrejme nadväzuje na tradíciu Mareka Brezovského, ktorý mieril svojím skladateľským talentom až k vážnej hudbe.
Práve jeho odkaz a venovanie bolo počuť od úvodného nasadenia muzikantov, ktorých hovorcom bol počas celého koncertu Oskar Rózsa. Ten na úvod pozdravil krásne mesto na Dunaji a refrénom „nestojím o milosť, v nebi je miesta dosť“ v skladbe Všetko je inak rozburácal celú sálu. Po nej nasledovala dlhá inštrumentálna pasáž k skladbe Holičova výpoveď, v ktorej sa doslova vyhrali ďalší vynikajúci muzikanti ako bubeník Martin Valihora, basgitarista Marek Minárik či výnimočný klavirista Vladislav Šarišský prezývaný Slnko. Premiéru mal na koncerte gitarista s hardrockovým akcentom Adam Mičinec.
Rozmanité publikum, od hipsterskej mládeže po ľudí stredného veku, spájali texty k piesňam ako Láska či úvodná skladba z prvého albumu Keď kvety stromov odpadnú. Celkovú atmosféru, ku ktorej prispieval akoby každý zúčastnený, zachytával počas celého vystúpenia na plátne Marek Ormandík. Tento výtvarník so svojimi štetcami vytváral zdanlivo ponuré obrazce, na ktorých stála v popredí ľudská hlava a k nej sa akoby nabaľovali rôzne fragmenty počas životného cyklu.
Dôraz kladený na moment prišiel aj s predvedením piesne Tak sa stále pýtam z pripravovaného nového albumu v podaní jemnocitne znejúcej Ivany Mer. Ďalším vzácnym hosťom bol tiež harmonikár Erich „Boboš“ Procházka, ktorý vo svojom typickom čiernom outfite poslal publiku bluesový pozdrav. „Hralo sa mi vynikajúco, lebo poznám tých ľudí, poznal som Mareka, som veľmi rád, že ma prizvali k tomu projektu. Nič sa nedá opakovať a všetko je len raz a je to len v tejto chvíli. Ak je človek pozorný, tak si to užije, ak nie, tak to jednoducho prejde mimo neho,“ podelil sa s nami o svoje bezprostredné dojmy z koncertu po vystúpení Erich „Boboš“ Procházka.
Záverečná, až rituálna skladba Niekde zvoní hrana bola zároveň signálom na zatieranie plátna čiernou farbou. Toto „zničenie“ vlastného diela Marekom Ormandíkom za spevu Oskara Rózsu môže mať hneď niekoľko významov. Napokon však ani to celé čierne plátno nevyzeralo tak čierno. A hudobníci sa rozlúčili s vďačným a odmeneným publikom v pozadí nekonečného vesmíru jednej jesennej bratislavskej noci…

> link to the original source